Obyčajný Jano

Jedno obyčajné ráno, v jeden obyčajný utorok, sa celkom obyčajne zobudil Jano, ktorý bol tým najobyčajnejším človekom v širokom okolí a možno aj v celom okrese. Z čista jasna túto obyčajnosť prehlušila úzkosť. "Si obyčajný!" Revala úzkosť na Jana, akoby to bolo niečo neobyčajné, ba zvrátené. "Netrčíš z radu, nie si výnimočný!" Prešla do zlomyseľného šepotu. "Hmm, tak s tým treba niečo urobiť!" Povedal si Jano neobyčajne rozhodne. To samozrejme nebolo to, čo úzkosť chcela, a tak sa pobrala o byt ďalej. "Tak, ale v čom budem výnimočný?" Hútal Jano škrabajúc sa po chlapsky. Skôr zo zvyku, ako kvôli inšpirácii, pustil ranné vysielanie a tam stojí na pódiu akási malá ženská a kvíli ostošesť. "To je ono!", vykrýkol Jano, "budem huslista!" Keď konečne predýchal ten olympský nápad a veľká zlatá medajla z majstrovstiev sveta v hraní na husle sa rozplynula v drsnom nápore skutočna, sadol si a zamrmlal. "Hrať na husle vie hockto." Hlavou sa mu lenivo presúvali kadejakí Karvajovia, cigáni z hlavnej ulice, hviezdy dedinských svadieb, to škaredé dievča od susedov s krivými zubami a iné obludy. Ale nedalo mu to, čo bolo samo o sebe neobyčajné. Popíjajúc kávu si sadol k počítaču aby zistil, že jeho vtipná glosa na tému "je minister chumaj, alebo niečo horšie", pod článkom o nechuti pánd žijúcich v zajatí sa páriť, nikoho nezaujala. A tak mu zostalo práve toľko času, aby naťukal do vyhľadávača slovíčko husle a začal sa vzdelávať. "Husle sú strunový sláčikový nástroj ... tss to je hádam jasné ... so štyrmi strunami ... len štyri? ... ladenými v čistých kvintách ... to si pozriem inokedy. Bla bla bla. Viola?" To slovo samozrejme nepočul prvýkrát. Lenže to bol iným Janom. Nie tým dnešným. V dnešnom Janovi vyvolalo slovo viola drobný, ale ťažko prehliadnuteľný nepokoj. Znelo to dobre, nie cudzo, nie obyčajne. A tak klikol a potom znovu a zas. Až sa preklikal ku vtipom o violistoch. "Viete ktorý je najdlhší vtip o violistoch? Harold v taliansku!" Nerozumel. Ale urážalo ho to! Bol to neklamný znak, že cesty späť niet, že cieľ už existuje a musí byť dosiahnutý.

Hneď po práci, do ktorej prišiel až neobyčajne neskoro, prekutral inzeráty. Presvedčil sám seba, že to nie je tak veľa a do týžďňa mal doma málo používaný nástroj. Veď šlo o violu. Veci nabrali rýchly spád. Našiel si súkromného učiteľa, ktorý na neho urobil dobrý dojem, keď mu pochválil sláky. Lenže Jano veľmi rýchlo odhalil, že šlo o zákerný trik, ktorý mal zakryť učiťeľovu nekompetentnosť. Trval na tom, aby Jano strácal čas študovaním nôt a precvičovaním primitívnych pohybov. Evidentne by nebol spoznal génia, ani keby ho bol harfou nakrájal. Jana tieto obyčajné postupy otravovali a brzdili v jeho prudkom raste, ktorý logicky očakával. A tak jeden podvečer, po civilizovanej dohode pri ktorej padlo aj zopár faciek a kopancov, začal Jano cvičiť sám. A bolo to dobré. Tak dobré, že svoje improvizácie začal nahrávať a rozposielať vydavateľstvám vážnej hudby. "Predbehol som dobu." Povedal si Jano celkom iné ráno. Veď ako inak mohli zanechať jeho diela toľkých ľudí chladných. Čím dlhšie sa mu táto myšlienka ponevierala vedomím i nevedomím, tým si bol istejší. "Môžu prejsť generácie, kým ľudstvo dobehne tak neobyčajného človeka akým som ja! Ľudstvu treba pomôcť!" Presne vedel, kde treba začať. Starých psov už nové kúsky nenaučí a tak podal výpoveď a začal sa uchádzať o miesto učiteľa na blízkom konzervatóriu. Ale beda. Dôležité pozície boli obsadené zkostnatelými chrenmi bez štipky pedagogickej jasnozrivosti. Nechápali, že Jano je presne to, čo táto obyčajná škola potrebuje. Presne to, čo potrebujú tieto deti! Veľmi ostro odmietol ponuku, že ho za mastný chleba s cibuľou niekto v zborovni naučí aspoň základy, tresol dverami a pobral sa smerom k základnej umeleckej škole. Tam však pochodil ešte horšie. Akási stará ochechuľa na neho poštvala triedu malých hráčov na bicích a tí ho potom v pokluse bez straty rytmu hnali paličkami cez pol mesta.

“To je hrozné”, povedal si Jano, “musím vytrvať už len kvôli tým nevinným deťom!” A tak začal písať. Ostro a k veci! Napríklad v diskusii k článkom o známom rodákovi, ktorý sa úspešne živí hudbou za morom, vyjadril poľutovanie, že ak by naša hudobná výchova za niečo stála, nemusel sa dotyčný plahočiť cudzinou. Podobne reagoval na zhrnutie zápasu našej reprezentácie. Jeho príspevok: “Tragickejšia ako hra naších futbalistov bola len tá dychovka na úvod.” patril k tým najúspešnejším. V rubrike venovanej záhradníctvu sa pod každým článkom pýtal “Prečo sa dnes ľudia boja spievať si pri práci? Koho je to vina?”. V sekcii venovanej technológiam sa pozastavil nad nevkusnými zvoneniami v telefónoch. A to nebolo ani zďaleka všetko! Začal vlastný videoblog. Prezentoval tu predovšetkým svoju hudbu, a to s veľkým ohlasom. Stovky pozretí, desiatkám sa to páčilo a mnoho ľudí z celého sveta mu napísalo povzbudzujúce komentáre. Napríklad: “Toto je šmerc, neprestávaj kámo!”; “Internet you have failed me once again!”; “Jetzt bin ich verwirt. War das ein Witz?”; ”触手強姦”. Vo svojich videoblogoch naviac poriadne naložil všetkým pedagógom. Ak by to bol narepoval, určite by prerazil aj v kluboch a mal vlastný vinyl! Ale nenarepoval. Preto aj napriek týmto neodškriepiteľným úspechom sa ani po mesiaci tvrdej práce neukázala v jeho obyčajnom meste žiadna vidieľná zmena. “Malo mi dôjsť, že tie dinosauri moderným médiam nerozumejú. Darwin sa musel mýliť. Ako inak by mohli tieto skameneliny prežiť tak dlho! Veď tie sa neprispôsobia ani zmene na letný čas! Musím ísť na to inak!” A tak poslal dlhočíznu esej zameranú na skostnatelosť a nekompetentnosť miestnych učiteľov hudby do lokálnych denníkov.
Odmietli ho všetky. “Ako inak”, pomyslel si pohŕdavo ale nevzdal sa. Rozposlal svoje spisy kam to len šlo. Práve v deň, keď už úzkosť obišla všetkých susedov a namierila si to nazad k dverám toho obyčajného a ešte aj nezamestnaného Jana, sa ten dočkal povzbudzujúcich noviniek. Najprv objavil sĺpček v rubrike Píšete nám v celoštátnom inzertnom denníku. Napriek tomu, že pod stĺpčekom bol podpísaný akýsi čitateľ Dano, šlo zjavne o Janovu výrazne osekanú esej. Bol dotknutý a potešený zároveň. Ktosi mu ukradol jeho prácu, vravel si rozmrzene. Ktosi si myslí, že jeho práca je hodná krádeže, vravel si hrdo. Jana tieto zmiešané pocity netrápili dlho. Totiž ešte v ten istý deň našiel správu od redaktora týždenníka Bdejte!. Redaktor požiadal Jana o súhlas s prepracovaním jeho textu do podoby dialógu. V správe sa písalo, že redakcia chce vydať jeho esej v rámci série rozhovorov s významnými ľudmi z oblasti vedy, kultúry a politiky. “Výtnamnými ľuďmi z oblasti vedy, kultúry a potitiky ...” opakoval si Jano s neskrývaným zadosťučinením. Obratom súhlasil a priložil aj odkaz na svoj blog, videá a aktuálnu fotografiu. Na tomto autoportréte držal v jednej ruke violu a druhou si podopieal bradu v zamyslenej póze ani od Rodina.

Rozhovor vyšiel o necelé tri týždne. Patril mu veľký titulok už na obálke. A právom. S otázkami, ktoré boli často dlhšie ako samotné odpovede, poznámkami redakcie k historickým súvislostiam a obrázkami, zaberal rozhovor neuveriteľných sedem strán. Článok začínal redaktorovým úvodom. Predstavil Jana ako medzinárodne uznávaného odborníka na históriu aj súčastnosť hudby, geniálneho skladateľa samouka, vyhľadávaného hráča na violu a v neposlednej rade inovatívneho pedagóga. Nikto v širokom okolí a možno ani v celom okrese nebol na seba nikdy tak hrdý ako Jano po prečítaní týchto slov. Tak ho to rozrušilo, že musel umyť riad, povysávať a dokonca si vyžehliť košele, kým mohol pokračovať v čítaní. Samotný rozhovor začal otázkou, prečo taký odborník ostáva žiť v tejto vykorisťovanej krajine. Janova odpoveď musela presvedčiť každého čitateľa, že ide o filantropa, vlastenca a človeka ktorému záleží na mládeži viac ako na sebe. Jano pri čítani dojal sám seba tak, že musel ísť poutierať prach a vyniesť smeti. Týždenník nezmenil z jeho eseje ani slovo. Ale nakúskoval ju. Vety aj celé časti preusporiadal a občas niečo vynechal. Možno preto Jana nie raz pri čítaní prekvapila brilatnosť jeho vlastných odpovedí. Na prvej strane bol dokonca chvíľu zmätený. Nespomínal si, žeby za všetkými jeho starosťami bolo nejaké medzinárodné spiknutie, ako to jasne vyplývalo z rozhovoru. Údernosť jeho odpovedí ho ale už pri druhej strane presvedčila, že to nemohlo byť inak. To nemohla byť len zadubenosť. Sila jeho osobnosti by musela vytiahnuť z temna aj tých najhlúpejších. Pravda, nie ak ich tam niekto držal nasilu. Až teraz sám sebe objasnil ako to bolo. Uzrel všetky tie prekážky, ktoré mu Oni kládli do cesty. A nie len jemu. Tí “šťastnejší” sa nikdy nepresadili, lebo tých, ktorým sa to predsa len zhodou okolností podarilo, Oni odstránili skôr ako mohli prezradiť svetu pravdu. Aj o tom hovorila historická vsuvka redakcie:
“Dnes sa už všeobecne vie, že Bratstvo malo prsty v predčasných úmrtiach umelcov ako boli Kurt Combain (Nirvana), Jim Moreson (The Doors) či Janis Joplyn. Laickú verejnosť však často šokuje, že ich obeťov bol aj Mozarta. Len máloktorý odborník má pochybnosti, že ho dal odstrániť Beethoven. Určite ste si už niekedy položili otázku, ako sa mohol presadiť niekto tak netalentovaný ako Beethoven. Odpoveď je jednoduchá. Bol jedným z vrchných predstaviteľov Bratstva vo svojej dobe. Nie náhodou Bratstvo presadilo jeho deviatu symfóniu ako hymnu EU. Text “Alle Menschen werden Brüder” - “Všetci ľudia budú bratia” sa v lóžach dodnes spieva tak, ako ho Beethoven napísal “Alle Brüder werden herrschen” - “Všetci Bratia budú vládnut”. “ “Idú mi po krku.” Hrdo predniesol Jano prázdnemu bytu. “Svine!” Dodal neobyčajne bojovne. Na štvrtej strane bola fotografia, ktorú týždenníku zaslal. V smere jeho pohľadu niekto dorobil okatú piramídu. Vyzeralo to, ako keby sa na ňu mračil, a pritom si violu držal ako štít pred srdcom. Prišlo mu to pôsobivé. Pod fotografiou bol text: “Mladý génius kráča v stopách Mozarta. Stane sa mu osudnou jeho odvaha?” Z rozhovoru ďalej plynulo, že pazúry mocných siahajú až k základným umeleckým školám. Držia deti v tme. Nepochyboval že tomu tak naozaj je. Ako by aj mohol. Veď to sám tvrdil.
Jano čítal dlho. Vracial sa k najsilnejším častiam, v mysli zasadzoval jednotlivé vety do celospoločenského kontextu, aby následne ten kontext rozpitval do konkrétnych viet. Striedavo sa usmieval nad svojim ostrovtipom a mračil nad vážnosťou nastoleného problému. Celú noc presedel v kresle. Sníval o tom, ako o jeho názoroch diskutujú akademici. O nadšených študentoch, ktorí demonštrujú v uliciach za slobodu hudby. Davy ľudí na námestiach budú zhypnotizovane kričať “Jano! má! pravdu!” V mysli si pripravoval odpovede pre denníky, rozhlas a televíziu. Vedel, že to nepríde hneď. Nepriateľ sa nevzdá. Jano mu plánoval zasadiť veľa rán. Jednu smrteľnejšiu ako druhú. Lenže v chlade rána vytušil, že Oni sa v strachu o svoju holú existenciu nebudú štítiť ničoho. Že v smrteľných kŕčoch nebudú váhať a dopustia sa tých najohavnejších činov. Dojatý svojím osudom bojovníka vyšiel na balkón. Tu s violou na srdci a slzami v očiach zaspieval “Už ma obkľúčili smrteľné úzkosti záhrobia” viac ako túto jednu vetu si nepamätal, a tak sa pobral spať.

Jano zažíval dobré obdobie. Komponoval, nahrával, písal články, vyjadroval sa k pálčivým, aj neprávom zaznávaným témam. Stal sa hviezdou internetovej komunity, ktorá sa zgrupovala okolo Bdejte!. Dokonca hral na ich prednáške o mimozemšťanoch a očkovaní. Zožal tam veľký úspech. Postojačky mu tlieskala celá izba. Každý obyčajný človek mu mohol závidieť takýto život. Lenže jemu to nestačilo. Začal ho tlačiť akýsi nepokoj. Často sa nervózne prechádzal mestom, alebo len tak z kuchyne do spálne a nazad. Potreboval viac. Nevedel presne čoho, ale muselo toho byť viac, muselo to byť lepšie a väčšie. Už už by si bol kúpil violončelo, keď na bráne základnej umeleckej školy našiel oznam: “Pozývame rodičov a priateľov školy na koncert našich žiakov pri príležitosti konca školského roku.” Jano usúdil, že sa cíti byť dostatočným priateľom školy, aby sa koncertu zúčastnil. To aj napriek tomu, že si ho táto mocnosťami ovládana banda neschopných múzejných exponátov, s talentom a nápadmi práznej krabice od topánok, vôbec nevážila.

Decká hrali Bolero a Jano musel skonštatovať, že hrajú zle. Bodaj by nie. Boli tak nepripravené, že museli neustále čumieť do nôt. A kto normálny už len vie čítať noty? Navyše im do toho ešte učiteľka čosi ukazovala a kde ako rozhadzovala rukami. Napríklad takí chudáci huslisti a violisti si pri hraní vôbec nestíhali pozerať na prsty. Jano nespokojne pokyvoval hlavou. Čo len to tie decká učia! “Ten malý bubeník je strašný.” Zašepkala za Janom sediaca mamička maželovi. A to veru nemala. “Starajte sa o svojho fagana, vy úbožiačka!” Zasyčala na ňu dáma s veľkým nosom na ľavo od Jana. “No dovoľte? Akého fagana? Naša dcérka hraje na haRRfu!” Nedala sa nespokojná mamička. Koncert nekoncert, hádka by bola gradovala, ale smerom od steny sa ozvalo ostré “čššššt!”. Stála tam vysoká štíhla pani s pohľadom tak prísnym, že mohla byť len veliteľkou popravčej čaty alebo učiteľkou. Jana pri pohľade na ňu rozbolel žalúdok a v duchu začal odriekať Pytagorovu vetu. Ženské sa zapýrili a zmĺkli.
Aby Jano zahnal nepríjemné pocity, začal si všímať bubeníka. Bol to malý a široký chlapček s veľkými okuliarmi. Niečo na ňom bolo. Pútal pozornosť, a to nie len v publiku. Jano si všimol, že i spoluhráči na neho úkosom zazerajú. Žiarlia, decká jedny nevďačné! A mali na čo. Bol to prirodzený talent. Ako suverénne prestal bubnovať, keď si potreboval utrieť nos! Ako po štyroch hľadal paličku, čo mu v zápale bubnovania vyletela z ruky. A ako na konci spadol zo stoličky. Talent, aký mohol spoznať a rozvíjať len taký pedagogický génius, ako bol Jano sám. Nesmie ho nechať zakapať v tejto temnici stráženej hluchými dračicami, pomyslel si Jano a bojazlivo zazrel na prísnu pani. Koncert sa skončil. Publikum tlieskalo. Deti sa tešili. Učitelia si vydýchli a ďakovali. Na záver ešte organizátorka pozvala divákov na koncert učiteľského kolektívu. Asi v rámci nejakého medzinárodneho obeda, pretože spomínala španielske karpáčo, rímských kozákov a dokonca aj šeherezádu. Sála sa pomaly vyprázdňovala. Rodičia si zbierali svoje ratolesti. Učitelia chválili obľubencov. Cez tento ruch sa na pódium tlačila nosatá dáma.

“Čo to malo znamenať!” obula sa z ostra do učiteľky, ktorá viedla orchester. “Dohodli sme sa, že môj syn bude hrať dôležitú časť, že bude hviezdiť!” pokračovala zvýšeným hlasom. “Ale bicie sú v Bolere veľmi dôležité. Udržať modetato ...” snažila sa učiteľka brániť, ale nosatá dáma ju nenechala dohovoriť. “Nevyťahujte sa tu nado mnou tou angličtinou! Keď bol tak dôležitý, tak prečo sedel vzadu? Prečo nesedel aspoň na boku, ako tá otravná harfistka?” Jano zo svojho miesta pozorne sledoval pódium, a tak mu neušlo, že po schodíkoch stúpa aj tá prísna pani. Vedel, že proti tejto strige nemá nosatá dáma šancu. Prešla ním triaška, zbledol, nohy mu dreveneli, vyschlo mu v ústach. Ale jeho odhodlanie a láska k pravému umeniu boli väčšie ako strach. Vstal a tiež sa pobral k pódiu nevediac, čo presne chce urobiť. “Ale, ale bubny sú vždy vzadu.” habkala zmätená učiteľka, pričom sa snažila nosatej pani nepozerať do očí. “Čo sa mi to tu snažíte nahov..” chcela pokračovať rozbehnutá nosaľa, ale tentokrát bola prerušená ona. “Stačilo!” prehovorila prísná dáma hlasom, ktorému sa nedalo odporovať. Postavila sa vedľa učiteľky a pokračovala. “Je načase, aby vám niekto povedal, že takéto správanie tu nebudeme naďalej tolerovať.” pohračovala bez emócií a pritom presvedčivo. “Čo si to dovoľujete. Môj manžel ...” chcela sa dáma brániť.
“Ešte som neskončila. Prosím, neskáčte mi do reči. Ja viem, kto je váš manžel, a že prakticky rozhoduje o tom, koľko nám kraj pridelí peňazí. Lenže to nič nemení na tom, že váš syn nemá ani štipku talentu. Na žiaden nástroj. Nemá sluch. Rada by som povedala, že neudrží rytmus, ale on neudrží ani paličky. Venujeme sa mu špeciálne celý rok. Na vaše naliehanie dnes vystúpil, aj keď by si to bol viac zaslúžil hocikto iný. Vrátane akéhokoľvek decka, čo by do tejto budovy čo i len zablúdilo. Trápime sa my, trápi sa on. Je najvyšší čas to skončiť. Nemôžme sa takto zahrávať so svojím dobrým menom, a to za žiadne peniaze. A vy by ste nemali takto týrať svoje dieťa.” Nosatá dáma sčervenala, oči sa jej naplnili nenávisťou. Možno by bola nakoniec po chvíľke ticha niečo vybafla, ale nemusela. “Presne toto som od vás čakal!” povedal Jano a vykročil na pódium. “Konečne natrafíte na talentované dieťa, výnimočný zjav a čo urobíte? Zadupete do zeme nie len to dieťa, ale aj jeho milujúcu matku. Neudrží rytmus, že vraj neudrží rytmus! Povedzte mi, udrží u vás v zborovni ešte niekto moč? Lebo ak by tam bol ktokoľvek mladši ako pyramídy, už dávno by ste si boli všimli, aký kreatívny je ten chlapec.” Mamička narástla. “Prepáčte, ale kto ste?” opýtala sa prísna pani, ktorú ani Janov príchod nevyviedol z miery. “Som niekto, kto hudbe rozumie. Na rozdiel od niektorých tu stojacích.” odpovedal Jano, a pritom sa pozeral striedavo na obe protivníčky. “Počkajte, veď ja vás poznám.” zauvažovala prísna pani. “No to vám slúži ku cti, že poznáte aspoň mňa. Ja by som sa nečudoval, ani keby ste nepoznali čo i len Mozarta.” Jano sa rozbehol. Slová prichádzali samé. “Vy ste boli u nás žiadať o miesto.” Spomenula si prísna pani. Jano sa zatváril ako keby počul niečo úsmevné. “Bol som vám ponúknuť svoje služby! A vy ste odmietli, aj keď ste videli, že deti ma nasledovali cez celé mesto.” Na Janovu obranu treba povedať, že v tomto momente si to presne takto pamätal. “Vy ste napísal ten strašný článok!” prísna pani sa prestávala ovládať. Ukázalo sa, že je tiež len človek, a tak rýchlo strácala na svojej hrôzostrašnosti. “Neviem konkrétne, ktorý máte na mysli. Publikujem hojne. Pri všetkej skromnosti som vo svojom odbere dosť uznávaným autorom a nemalej pozornosti sa teším aj mimo neho. Ak máte problém s niektorým z mojích diel, rád si prečítam vašu reakciu v odbornej tlači. Pravda, ak vám ju uverejnia. Teraz ma ospravedlňte. Nemám na takéto tliachanie celý deň.” Zvrtol sa na podpätku ako vojak a rázne odkráčal k východu. Učiteľky sa viac nezmohli na slovo. Zato mamička ho rýchlo nasledovala. “Počkajte prosím!” zavolala. “Chcem sa vám poďakovať za to,že ste sa ma zastali.” Jano zabrzdil a zadíval sa jej priamo do očí. “Nie je za čo. Cítil som to ako svoju povinnosť.” povedal hlbokým, takmer nie jeho hlasom. ”Mysleli ste vážne to, čo ste vraveli o mojom synovi?” opítala sa dáma prosebne. Jano sa usmial. “Ako vôbec môžete o tom pochybovať. Ja len tak netliacham. Som violista, skladateľ, publicista, ale dnes som prehovoril hlavne ako pedagóg. Váš syn je talent. Rád by som niekedy v budúcnosti pracoval s tak nadanými deťmi, ako je on. Trhá mi srdce čo s nimi robia tieto korytnačky”, naznačil smerom k pódiu. “Ale viete, momentálne na to nemám priestory. Navyše je kríza a umelecké školy sa boja konkurencie.” Teraz sa usmiala dáma. “Ani mne nie je osud talentovaných detí ľahostajný. Možno by som vám vedela pomôcť s hľadaním priestorov. Dajte mi prosím svoj kontakt a ja uvidím, čo sa dá robiť.” Jano jej napísal do notesu svoje meno a telefónne číslo. Rozlúčili sa a pobrali opačným smerom. Mamička hľadať synčeka a Jano na čerstvý vzduch predýchať ten nával adrenalínu. “Kto bol ten pán, čo si s ním hovorila?” spítala sa nosatej dámy jej kamarátka, ktorá ju pôvodne túžila podpichnúť za to fiasko jej malého bubeníka. “Veľký človek! Skladateľ, publicista a pedagóg! Trochu sa čudujem, že ho nepoznáš.” odpovedala nosatá dáma s jemným, ale jasným náznakom pohŕdania. “Á tak predsa len to bol on! Videla som ho len od zadu a ľudia mi clonili výhľad. Samozrejme že ho poznám. Mám doma všetky jeho diela! Naozaj veľký človek! A čo chcel?” zachránila situáciu priateľka. “Zaujímal sa o môjho syna. Zakladá akadémiu pre výnimočne nadané deti a má eminentný záujem o môjho chlapčeka. Vlastne tu bol dnes len kvôli nemu.” vychutnala si priateľku nosatá pani a v tom momente už nešlo cúvnuť.

“Hovorím s pánom Jánom?” ozvalo sa o dva týžne v Janovom mobile neznáme číslo. “Tu je pani Dôležitá. Stretli sme sa na koncerte môjho syna.” “Ale samozrejme. Spomínam si na vás aj na vášho talentovaného syna.” “Mala by som pre vás jednu ponuku. Dúfam, že vás neurazím. Neviem či je hodná takého odborníka.” “Len smelo pokračujte. Určite sa neurazím.” “Manžel vie zabezpečiť miestnosť aj nástroje v centre voľného času. Mohli by ste tam učiť dvakrát do týždňa. Bol by to krúžok pre výnimočne nadané deti. Je mi to trápne, ale zo začiatku vám manžel môže zabezpečiť mesačný plat len o čosi vyšší, ako je plat učiteľa na konzervatóriu. Neskladajte ešte prosím. Ak výde projekt o grant európskej únie, tak by ste dostali plat takého odborníka, akým ste.” Jano sa neunáhlil. Po chvíľke ticha povedal “Viete o peniaze mi nejde. Ide mi o hudbu.” “Ešte som zabudla dodať, že budete mať k dispozícii malé nahravacie štúdio. A čo sa týka študentov, tak viacero mojich kamarátok nie je spokojných s úrovňou výuky ich detí. Žiadne z nich síce nemá talent môjho syna, ale na začiatok, na rozbehnutie, by to nemuselo byť zlé. Bolo by to tak 5-6 detí.” “Kedy by to malo začať?” Opýtal sa Jano potláčajúc vzrušenie. “V Septembri, nemusíte sa rozhodnúť hneď. Všetko je už síce pripravené, ale nechcem vás do ničoho tlačiť.” Jano nechcel vyzerať zúfalo a tak sa opýtal: “Bude stačiť ak vám dám vedieť svoje rozhodnutie do troch dní?” “Ale samozrejme, potom vám poviem všetky podrobnosti.” Vymenili si pár zdvorilostných fráz a rozlúčili sa.

Jano to samozrejme zobral a venoval sa krúžku naplno. Decká tam chodili radi, teda určite radšej ako na bežné hodiny. Krúžok vystúpil na viacerých akciách, ktoré organizoval kraj a zožal nemalý úspech. Jeden z nich sa dokonca dostal to televíznych novín, keď počas búrlivého potlesku publika skolabovala vzadu sediaca staršia pani a lekári ju už nedokázali zachrániť. Ukázalo sa, že to nevydržalo srdce prísnej panej. Jano sa pre novinárov vyjadril, že je mu to strašne ľúto, ale že je na druhej strane rád, že to posledné čo prísna pani, známa to milovníčka hudby počula, bol úchvatný koncert jeho vlastných kreácií. Onedlho nato dostal Jano niekoľko cien za inovatívny prístup k vyučovaniu aj hudbe a objavil sa aj ako hosť ranného vysielania. Rodičia boli spokojní. Úzkosť sa zabývala v miestnom konzervatóriu a nechystala sa tak skoro sťahovať.

Nech už časom opisoval jeho krúžok a Jana samotného ktokoľvek kdekoľvek akokoľvek, jedno slovo nikdy nepadlo: obyčajný.

Malá sivá knižka

Ak by mala malá sivá knižka nožičky, isto iste by vzrušením prestupovala z miesta na miesto. Opravia ju! Hlavne obal to už naozaj potreboval. Ten rozkošný červený pásik lemujúci vrch bude taký ako za mlada! A možno ju prebalia do koženej väzby a vyložia strieborným alebo zlatým písmom, snívala ďalej pýriac sa pri tej predstave. Ktovie čo urobia so stránkami, uvažovala. Poniektoré boli natrhnuté, slová takmer nečitateľné, okraje zažltnuté a ohlodané. Vždy sa síce bránila, že vyzerá presne tak, ako má dobrá kniha jej veku vyzerať, ale trochu ju to škrelo. Nevedela ako sa opravujú takéto chybičky krásy a ani sa nemala koho opýtať. Pred pár rokmi spoznala jednu knihu o kníhviazačstve. Zoznámili sa v antikvariáte, kde sa malá sivá knižka ocitla potom, čo jej prvý majiteľ zomrel. Knihu o kníhviazačstve doniesli pár mesiacov po malej sivej knižke. Bola zhovorčivá a určite by mala čo o sebe povedať, ale položili ju oproti oddeleniu právnej literatúry, kde jej jedna do seba zahľadená zbierka zákonov nahovorila, že ak bude rozprávať o viazaní kníh, tak poruší autorský zákon, za čo ju vydavateľ určite pošle do najbližšej škôlky ako čarbací papier. A tak tá chudera vystrašená o sebe mlčala. Malá sivá knižka strávila v antikvariáte viac ako tri roky. Našla si tam kamarátov, police boli rovné a vlhkosť ideálna. To všetko je veľmi príjemné, ale je to málo, ak ste kniha a nikto vás nečíta. Občasné prelistovanie návštevníkmi spočiatku poteší a vyvolá nádej, ale po roku to omrzí ba dokonca otravuje.

V jeden obzvlášť studený januárový podvečer, čo sa dalo spoznať aj podľa toho, že sa ľuďom nechcelo z inak chladného podzemia antikvariátu odísť, ju vzal do ruky mladý pán zabalený v priveľkom ošúchanom kabáte. Malá sivá knižka pána poznala. Chodieval sem často a často si aj odnášal knihy preč. Začal ňou listovať, kde tu sa pristavil, prečítal vetu, či odstavec, pohmkával a keď sa na jednom mieste smutne usmial, malá sivá knižka vedela, že ju už neodloží naspäť na policu. Prečítal ju ešte v tú noc a treba povedať, že aj keď bola malá, strán mala požehnane, písmo maličké a slová natisnuté pri sebe, ako by im zima bola. Mladý pán mal v neveľkej izbe knihy od výmyslu sveta. Boli položené na poličke, pracovnom stole, vedľa postele, niekedy na nej, na nočnom stolíku, v nočnom stolíku ale aj za nočným stolíkom, pohodené len tak pri stene či pod oknom. Občas sa niektorá kniha aj posťažovala, ale nie veľmi nahlas, lebo mladý pán knihy čítal a tie ktoré nečítal, často požičiaval. Bolo síce vidieť, že ich nerád púšťa za dobrodružstvom, ale rozumel im, akosi cítil, že nečítanie knihy bolí viac ako natrhnutá stránka, či mastný fľak. Vždy sa ale dožadoval vrátenia každej svojej knihy. V tom čase ešte malá sivá knižka na svoj vek nevyzerala zle.

Malá sivá knižka bola už u mladého pána dobre zabívaná, keď raz prudko rozrazil dvere, vbehol a počas prezliekania chvatne upratoval, čo upratať šlo. Dokonca sa pokúsil presunúť nočný stolík, aby zakryl škvrnu od kávy, ale keď zistil, čo je za ním, tak ho rýchlo presunul naspäť. O chvíľu na to zazvonil zvonček a mladý pán sa tak ponáhľal otvoriť, že keď bolestivo zakopol o posteľ ani nestihol zakliať. Na dvere knihy nevideli, ale malá sivá knižka počula, ako sa príjemný hlások slušne dožaduje knihy, ktorú jej bol mladý pán sľúbil. Mladý pán zajachtal čosi, čo bolo očividne pozvanie dnu, lebo krátko na to sa drobná slečna s veľkými hnedými očami a vlasmi po ramená objavila v dverách izby. Zaváhala len na jedno žmurknutie a rozbehla ku knihám. Dvíhala ich zo stola, vyťahovala z políc a za Pannou zázračnicou sa dokonca vyštverala do postele. Nadšená vykrikovala názvy kníh a rozprávala o svojich obľúbených častiach. Mladý pán sa pridal a veru netrvalo krátko, kým si spomenuli, prečo vlastne slečna prišla. Mladý pán podal slečne malú sivú knižku a kým si ju prelistovala, nabral odvahu a pozval ju do mesta na kávu. Bol to zrejme pekný večer, aspoň tak sa knižke z kabelky zdalo. Bolo už veľmi neskoro, keď mladý pán odprevadil slečnu domov a pobral sa do svojho bytu. Slečna položila knižku na posteľ a usmievajúc sa, sa chystala na spanie. Miestami však očkom-dvoma pozrela na knižku ako na tabuľku čokolády, až nakoniec neodolala, zababušila sa do deky a pustila sa do čítania. Tak ako mladý pán, ani ona ju nepustila až do prečítania posledného slova. Miestami sa usmievala, inde sa jej striasla brada alebo si nervózne hrýzla peru. Nakoniec zaspala stískajúc malú sivú knižku a slziac do vankúša.

Mladý pán a krásna slečna trávili spolu veľa času. Veľa sa smiali, prechádzali, rozprávali, maznali a niekedy len tak sedeli vedľa seba a čítali si. Bolo im tak dobre ako môže byť len dvom. Malá sivá knižka to vie, lebo skoro celý čas bola s nimi. Slečna ju nevrátila a mladý pán ju nikdy nežiadal späť. Nosila ju so sebou všade kam sa dalo. Často ju čítala, vracala sa k obľúbeným častiam, stískala ju keď mladý pán odcestoval a slečne bolo smutno. A tak malá sivá kniha zažila aj veci ktoré sa knižke zažiť nepatria. Skoro spadla z loďky do vody, v parku ju olízal pes a dokonca ju raz chceli ukradnúť v električke. Bola z týždňa na týždeň opotrebovanejšia a šťastnejšia.

Potom sa niečo stalo. Malá sivá knižka ani dnes nevie, že čo presne, ale raz ju slečna vytiahla z kabelky v byte mladého pána. Ten tam nebol. Mladá slečna knižku objala, pobozkala a položila na policu. Plakala. Na stôl položila kľúče a zabuchla za sebou dvere. Keď prišiel domov mladý pán, prvé si všimol kľúče, dvihol telefón a nervózne pochodoval po izbe. Potom si všimol malú sivú knižku, načiahol sa za ňou ale nevzal ju do ruky. Zbledol, chvíľu stál meravý, akoby zabudol čo i len dýchať a potom sa náhle rozbehol z bytu preč. Vrátil sa neskoro a sám. Zaspal oblečený. Zmenil sa. Občas len tak sedel, alebo ležal a hodiny pozeral do prázdna. Ráno sa mu ťažko vstávalo, trávil veľa času v práci a nekupoval toľko kníh. Malú sivú knižku brával do rúk často, niekedy ju hladil, inokedy ňou zlostne triasol, občas k nej privoniaval a raz ju dokonca hodil o stenu. Sám sa pritom zľakol a ponáhľal sa pozrieť či je v poriadku. Nebola, ale mohlo to dopadnúť aj horšie. Niekedy v nej dlho listoval, ale nikdy z nej už neprečítal viac ako pár viet.

A potom sa v izbe objavila tá druhá slečna. Bola chladne krásna, vysoká a vyžarovalo znej sebavedomie. Malá sivá knižka ju nemala rada, lebo netrvalo dlho a tá druhá slečna začala mladého pána meniť. Používala slová ako potenciál, ambície, kariéra, ale aj medziľudské vzťahy, zdravá výživa, triedený odpad a mnohé, ktorým síce malá sivá knižka ako každý kus dobrej literatúry, rozumela, ale pochybovala, že im rozumie aj tá druhá slečna. Tá druhá slečna bola neustále nespokojná. Najprv začala meniť mladému pánovi šatník, dokonca ho presvedčila, aby vyhodil svoj veľký kabát a potom sa pustila do bytu. Predovšetkým jej vadili staré knihy, brávala ich často do rúk, ale nelistovala v nich, len ich s hnusom obzerala. Najviac zo všetkých jej vadila práve malá sivá knižka. Malej sivej knižke sa zdalo, že v tom je aj niečo iné ako len jej vzhľad. Ako keby sa navzájom jedna druhej báli.

Krivdila tej druhej slečne. Tá druhá slečna má rada krásne veci a štíti sa tých škaredých. To je úplne prirodzené pre všetkých ľudí. Uvažovala malá sivá knižka. Dnes doniesla tá druhá slečna krabicu a dlho sa rozprávala s mladým pánom. Malá sivá knižka nepočula úplne všetko, lebo sa hádali pri príprave jedla v kuchyni, ale bola si istá, že tá druhá slečna povedala, že chce jeho knižnicu rekultivovať. Mladý pán nesúhlasil, vravel niečo o tom, že má svoje knihy rád také aké sú. Vždy bol trochu sentimentálny. Tá druhá slečna však trvala na svojom. Odolával dlho, ale nakoniec to vzdal. Malá sivá knižka sa celá rozžiarila. To o čom tajne snívala, ale ani v to nedúfala sa naozaj stane! Tá druhá slečna ich dá zreštaurovať! Veľmi ju potešilo, že skončila v krabici ako prvá a že sa nemusela strachovať, či dôjde aj na ňu. Nasledovalu ju sama dobrá spoločnosť. Napríklad Piková dáma a Pani Bovaryová, ktorú priľahol Maupassantov Miláčik. Bol tu i Starý anglický barón, ktorý začal v šere rozprávať strašidelné príbehy. Anna Kareninová využila nie práve šetrné pristátie v krabici a obrátila sa z boľačkou na prítomného Doktora Živága, ku ktorému tajne prechovávala hlboké city. Ten sa jej samozrejme snažil pomôcť a to aj napriek tomu, že mal plné stránky starostí. Ako to už v jeho živote bývalo, veci sa zkomplikovali a on sa ocitol medzi samizdatovým vydaním Veterných mlynov a ilustrovaným Donom Quijotom. Vo vzdialenejšom rohu Sherlock Holmes dusil otázkami Bratov Karamazovcov. Ale inak tu vládla uvoľnená nálada až do chvíle, keď sa kopou začali prehrabávať čiesi ruky. Mladý pán využil to, že tá druhá slečna nebola v miestnosti. Malú sivú knižku vytiahol z krabice a schoval ju do nočného stolíka. Teraz sa malá sivá knižka na mladého pána ale už naozaj hnevala. Oveľa viac ako keď ju hodil o stenu. Mala pocit, že ju oklamal. Že je sebec a nedopraje jej po tých rokoch nový obal a nový vzhľad. Bola sklamaná, uvažovala ako sa mu pomstí. Rozmýšľala, že nechá vyblednúť tie vety ktoré ešte čítava. Kypela hnevom celú noc. Ráno však bolo všetko inak. Dvierka na stolíku sa otvorili a v nich sa na ňu usmievala tá druhá slečna. Určite si všimla, že malá sivá kniha v krabici chýba a hľadala ju. Mladý pán už v byte nebol a tak nová slečna hodila šťastnú malú sivú knižku do krabice. Tá druhá slečna sa pozrela na preriedenu knižnicu mladého pána. Usúdila, že si to vyžiada ešte veľa práce, ale že už teraz vyzerá výrazne kultivovanejšie.

Sľúbila mladému pánovi, že knihy zavezie do antikvariátu, ale nakoniec sa rozhodla, že aj on musí uznať, že tá krabica bola na ňu priťažká a tých pár drobných im za jej prípadné bolesti chrbta nestoja. A tak vyprázdnila krabicu, tak ako sa na kultivovaného človeka dbajúceho na zdravie našej planéty patrí, do najbližšieho zberného koša na papier.

Prenasleduje ma Bielik!

Nie Pavol, ten režisér, aj keď aj on ma za posledné týždne vyľakal priezviskom. Prenasleduje ma Ladislav Bielik! Ten boxér! Takže je to vážne, možno mi ide o život. Začalo to určite už pred rokmi, ale vystupňovalo sa to teraz. Prvý krát som si to uvedomil niekedy v júny, keď v Bratislave spustili výstavu jeho fotografií z Augusta 68. Zapozeral som sa na muža s odhalenou hruďou pred okupačným tankom, niečo čo som videl už stokrát, ale prvý krát som začal rozmýšľať kto to bol. Že to bol Emil Gallo, inštalatér, ktorému to bolo spočítané tak, že si nakoniec vzal život, nie je problém zistiť. Ale kto to bol? Prečo to urobil? Rád robil veľké gestá? Bol to taký ten dramatický typ? Takto som chvíľu nad tým neúctivo hútal. Nemal som. Tá fotografia a vôbec Bielik sám sa na mňa od toho momentu vrhajú z každej strany. S blížiacim sa dvadsiatym prvým augustom sa to zhoršuje. Ale neverím, že to spolu súvisí. Je to osobné, ako vlas zapečený v rohlíku. Sú všade. Otvorím ktorýkoľvek denník sú tam! Pozerám staré videá z okupácie, na neuverenie, sú tam! Idem si len tak po námestí obzerám kníhkupectvá, sú tam! So strachom zapnem doma po mesiaci správy v telke a čo tam je? Havária vlaku, sedem mŕtvych desiatky zranených, vydýchnem si. Tu zrazu strih a tam obnažený Emil reve na tank. Keby som nevedel, že posledná Bieliková fotografia je auto čo sa na neho rúti, prekrstím paranoju na objetktívne ohrozenie.
Chcúc si konečne oddýchnuť, upokojiť cukajúce nervy, začítal som sa do Písačiek pre Lutéciu. Mám tu knihu stále radšej. Je ako Aľona, hoc sa jej to nebude páčiť. Tie, nazvime ich, dôležité veci hovorí len tak na okraj, popri hore tých, ktoré sa akože počítajú. Na jednom takom okraji bola poznámka, napísal by som, že skoro pod čiarou, keby nebola na celú stranu. Píše sa tam, že prečo bolo nutné Bartolomeja Slzičku ponížiť, donútiť ho podpísať, že súhlasí so vstupom vojsk. Pre to isté prečo Galla. Pre Bielikové fotografie! Šľak nech to trafí.

Na brale

"Ja som orol!"
"Nie, nie si!" povedala malá myška.
"Čo si to dovoľuješ ty hlodavec? Pozri sa na moje mocné krídla, ostré pazúry a tvrdý zobák! Som orol! Kráľ nebies! Teraz zletím z tohoto vysokého brala a ulovím zajaca. Povedal som zajaca? Nie zajaca, srnu! Alebo vlka! Medveďa!" Naparoval sa orol a chystal sa vzlietnuť.
"Počkaj! Vyčkaj ešte," zastavila ho myška.
"Prizri sa tým svojím mocným krídlam lepšie. Roztiahni ich najviac, ako len vieš. Nezdá sa ti, že sú na orla predsa len trochu malé?"
Orol hodnú chvíľu obzeral svoje krídla i začala ho premáhať pochybnosť.
"Asi som malý orol," povedal napokon.
"A čo tvoje pazúry? Naozaj si myslíš, že nimi zlomíš väz vlkovi. A zobák .."
"Dobre, dobre, stačilo!" prerušil myšku trochu zúfalo."Tak čo som teda?"
"Ty sí, ty si holub! Áno holub!"
Orol, vlastne teraz už len holub, sklamane zašeptal: "To je strašné. Obyčajný holub."
"Netráp sa," utešovala ho myška.
"Kašlem na teba! Stále je lepšie byť holub, ako byť príbuzný s potkanmi a krysami! Teraz zletím z tohoto vysokého brala a nájdem si niečo pod zub v ľudskom meste!" kričal a už už sa chcel odraziť, keď myška zvolala:
"Stoj vrabec, neleť!"
"Vrabec?" zarazil sa.
"Ty si mi povedala vrabec? Ale veď si tvrdila, že som holub! Čo to má znamenať?" zmätene sa pýtal holub.
"Keď ja som sa bála, že tú zmenu z orla na vrabca neunesieš."
"Ja nie som vrabec! Som aspoň holub, ak nie viac! Klameš!"
"Pozri, veď si len taký veľký ako ja, ako malá myška, nemôžeš byť holub," poúčala opatrne.
Dole malou vrabčou tvárou sa začali gúľať veliké slziská.
"Ešte pred chvíľou som bol orol a teraz som vrabec," fňukal, ale nie dlho.
"Orol! Holub! Vrabec! Všetko jedno!", skríkol a pretrel si krídelkom oči: "Hlavne, že viem lietať!"
Odhodlane zvolal: "Teraz zletím z tohoto vysokého brala!" a skočil.
Darmo však mával prednými labkami.
Myšiaci lietať nevedia.

V tmavom kúte

Vyzeralo, že je vo veku, keď sa ľudia prestávajú báť strašidiel a začínajú sa báť ľudí. Ale nebolo to človekom, preto vedelo, že strašidiel sa báť treba! A tak sa bálo. Najviac ako len vedelo, sa bálo a báť sa vedelo dobre. Strašidlo bolo uveličené. Z tmavého kúta hrôzostrašne žmurklo a ukázalo všetky tri zuby v tak šialenom úsmeve, že iba ten najnevychovanejší loptoš by nezamdlel strachom.
Vychované to bolo tak akurát.
Keď sa prebralo z nevedomia, videlo, že strašidlo stále zlovestne stojí. Bolo úplne očividné, že strašidlo by nadšením najradšej tlieskalo a tĺklo sa do kolien, ale to by vôbec nebolo strašidelné, a tak sa radšej pomaly predklonilo a povedalo: "BU!".
Vedelo, že teraz by malo utiecť, ale ak by tak urobilo, strašidlo sa určite rozplynie blahom. Ostalo to teda stáť.
Strašidlo sa hrozivo začudovalo, zježilo vlasy a škrípavo zakričalo:"BU BU!".
Ani sa to nepohlo.
Do tretice sa strašidlo desivo nadýchlo, ale potom sklamane hodilo rukou, sadlo si na zaprášenú krabicu plnú zapísaných zošitov, podoprelo si dlaňami mátožnú hlavu a spýtalo sa hlasom, ktorý mu nepristal: "Čo vlastne si?".
Už to premrhalo veľa času, a tak rýchlo spustilo: "Ja som také to, čo keď ľudia aj neľudia stretnú, tak potom majú pocit, že na niečo zabudli, len si nevedia spomenúť na čo.
A chcelo by som meno!"
Strašidlo v neživote nepočulo o takomto niečom. Mrzuto sa spýtalo: "A prečo si prišlo za mnou?"
"Lebo strach má veľa mien a každý si strach aspoň chvíľku pamätá. Pomenujte ma prosím."
"Načo bude takému niečomu meno?", zdudralo strašidlo.
Začervenalo sa to. "Keď ja by som chcelo, aby si aj mňa niekto pamätal, hocikto.
Keď budem mať meno, tak sa pekne predstavím hneď, ako sa niekomu zjavím, a on si ma už potom musí zapamätať. Však? A, a ešte by som chcelo byť on alebo ona, už nechcem byť to. Prosím, dajte mi meno. Rýchlo! Prosím!"
Strašidlo si nemohlo pomôcť, aj v takejto chvíli muselo robiť dojem, preto sa ponorilo do pochmúrnych myšlienok, ale predsa len zmäklo.
"Tak dobre, neviem, či to na niečo bude, ale dám ti meno. Nejaké krátke a strašidelné, aby sa dobre pamätalo."
Strašidlo sa poškriabalo za uchom a odrazu ho premohol pocit, že na niečo zabudlo, len si nevedelo spomenúť na čo a tak sa kolísavo pobralo do svojho tmavého kúta.

Subdebilná dva

Tam, kde vonia slnko,
svietila vždy tráva;
pokosený mesiac žblnkol,
v lísti duba plával.

Bežali lavičky,
horela zápalka,
v rohu múrik stál maličký,
v ňom žila rybička.

Splašil sa tam chodník,
skočil dolu z kopca;
sedel si v rieke smutný vodník,
keď z hviezd pila ovca.

Slzy tiekli stromom,
aj hlinu zlomil žiaľ.
Za smutným vodníkom,
rozľahla sa diaľ.

Moja izba

Kvet, látka, chladnička,
vankúš, dvere, skrinka,
kazeta, polička,
špinka, špina, spinka,
obraz, strop, mraznička,
zem, koberec, taška,
fialová krabička
a zelená fľaška.

Moja izba, moja izba,
moja izba, to môj chliev.

Krátke básne - cyklus

Báseň zo samých rýmov

Skáče srnka po lúke,
až jej nohy visia.
Ňufáčikom zarýva
do suchého lístia.

Zajko Truľko

Behal zajo, behal,
mrkvičku tam nehal.
Kde ju nehal?
V záhradôčke,
spomenul si až pri riečke.

Dlhé vedenie

"Havi, havi!" - breše psíček.
Pozará sa na měsíček.
Má to jeden malý háčik -
dnes nesvieti nám mesiačik.

Kde ste?

Niet s kým ísť.
Oni nepočúvajú stromy.
Nechcú vidieť podzemné ríše, lietať v daždi, hľadať poklad.
Zdá sa im hlúpe stopovať skalu, fotografovať draky, žalovať sa hore.
Za tmy je ich svet bledší ako za svetla.
Nechcem do ich sveta!
Nepatria do môjho.

Kravina tragédia

Skoro ráno v utorok
šmaryl Jano ohorok
do zelenej trávy,
kde sa pásli kravy.

Čierno biela kravička
mala smutné očičká.
Zjedla ten kus cigary,
čo ju zložil na máry.